Mám šestnásť rokov. Nepijem, nefajčím, nedrogujem, nevyhľadávam drámu a pozornosť za každú cenu, snažím sa byť dobrým človekom. Ak by niekto chcel mať po tomto pútavom predstavení podobné dieťa ako som ja, odkazujem mu: míňam kvantá vody, netuším prečo ani ako, ale vždy sa mi podarí prísť domov aspoň o 10 minút neskôr ako mám stanovený čas, hromadím veci na stoličke a nechce sa mi učiť ani upratovať. Som aká som, ale v prvom rade, verím a dôverujem Bohu + nehanbím sa za to. Možno si hovoríte aké je to naivné, možno trochu neobvyklé, vzhľadom k môjmu veku. Puberťáci tejto doby si predsa len žijú svoj svet a myslia si aké je „strašne moderné neveriť“. Nebudem vás teda zavádzať a prejdem rovno k veci. Viem prečo je to tak. Nechcem sa hrať na Vasilisu Premúdrelú ale.. Doba je ťažká, ťažko sa v niečo verí, nieto ešte dôveruje. Vedci predložili toto a hento, politici sa stále na niečom dohadujú, homosexuáli organizujú pochody, svetom hýbu emancipované ženy a potom sa divia, že sa z chlapov sa stávajú pohodlní ratlíci, ktorých treba k prvému kroku dokopať. Zemeguľou hýbu fakty, ktoré sú vlastne „iba trošku“ prihrbené klamstvom. Trochu ironické..nemyslíte? A hriech? Je vôbec niečo v tomto storočí kategorizované ako hriech? Veď zakázané ovocie chutí predsa najlepšie, no nie?