Nadávky vyplnili naše slovníky a keby mnohých ľudí „vypípavali“ za každý vulgarizmus, ktorú by vypustili z úst, ich monológ by zjavne veľmi nedával zmysel. Sex sa dobre predáva a už aj v detskom filme si herci vymieňajú ústne baktérie jedna radosť.. navyše pribúda každým dňom viac a viac trinásťročných „dospelákov“, ktorí by svojimi početnými skúsenosťami mohli poúčať aj svojich rodičov. A teraz si pokojne povedzte, že je to vina Pána Boha. Mýliť sa je predsa len ľudské. Ak teda čítate ďalej, idem vám dať konštruktívnu kritiku. Prepáčte, ak som vás urazila, lebo šestnásť ročná „sopľa“ nemá predsa právo poúčať. Tak teda dobre, poúčať nebudem, idem len vysvetliť, prečo sa možno niektorí ľudia mýlia, keď si myslia, že „ten náš Boh“ nechal deti v Afrike, Sýrii a na Ukrajine zomierať, teroristov bombardovať a môže určite aj za to, že susedovi včera zomrela mačka, všakže? Chybu možno robíte, keď sa na to dívate povrchne, idete raz za život do kostola, vidíte nás veriacich ako ovce, pokrytcov a neviem čo ešte, skúsite veriť, poprosíte si nové Lamborghini, pritom sedíte na pozadí a myslíte si, že Pánbožko vám ho snáď spustí z neba rovno na záhradu. Možno vám pohladká pochybovačné ego fakt, že nejaký biskup zakopol na svojej duchovnej ceste a namiesto dávania chudobným, si kúpil nové fáro. Viete, ja ich v tom nepodporujem, ale je to človek, ktorý nemá deti a manželku možno si dokonca potrebuje si niečo dokázať, je to slabé a totálne mimo Ježišovho učenia, ale on nie je Boh. Čo to má s tým spoločné? Všetko. Veriaci človek nepovažuje za Boha kňaza ani pápeža. Viera v samotného Boha pomáha, ON pomáha, ale nie je krabička na želania. Dal nám slobodnú vôľu. Aj vy ju dávate svojim deťom vo viere, že sa za prvým rohom neopijú pod obraz, keďže ste im venovali čas, námahu a dali im rady do života, stanovili pravidlá. Keď sa nad týmto zamyslíte, koľko krát deti jednoducho neposlúchnu svojich rodičov? Zídu z cesty? Často? Veľmi často. Keď ste už svojou pozornosťou zabŕdli do kresťanstva asi vediete, že Boh je znázornený ako náš otec. Berie na vedomie naše chyby, odpúšťa, ak ich úprimne ľutujeme. Uvedomujeme si často však len tie zádrhele (viď hlášku: cirkev je najstaršia mafia na svete a podobné perličky našich dní), nesnažíme sa budovať si s ním vzťah. A to je tá priečka, ktorá nás delí od toho aby sme ho spoznali. To už je raz tak keď sa slovíčko „chcem“ používa častejšie ako „ďakujem“...
Takže áno, veriť v tejto dobe je ako som už hovorila ťažké (veď skúste si zapnúť telku), ale je to zároveň aj to najlepšie rozhodnutie aké môže človek spraviť. Nie som sektárka, ani nemám cez oči ružovú pásku, mám iba presvedčenie, ktoré sa stalo aj mojim názorom. Tuším, že veľa z vás so mnou nebude súhlasiť. Ja to beriem. OK. Nepôjdem sa schovať pod perinu, kvôli tomu, že niekto nesúhlasí s tým čo som práve napísala. Ale je tu aj tá možnosť, že sa niekomu odpovie na otázku prečo mnoho ľudí, mladých, ale aj starších jednoducho nechce veriť. Subjektívne vám však poviem, že mne Boh dá oveľa viac, ako hocijaká plytká reklama na tablet, či status na facebooku.