Keď jedným tlačidlom vypíname svetové dianie..

Autor: Michaela Gombárová | 22.10.2014 o 16:25 | (upravené 22.10.2014 o 16:40) Karma článku: 3,88 | Prečítané:  396x

„Vieš ja..nepozerám správy. Naozaj sa mi nechce sadnúť si k telke nabudená/ný, že získam informácie k všeobecnému rozhľadu a potom od nej odchádzať s pocitom, že je na svete toľko krívd. Veď ja s nimi aj tak nemôžem nič urobiť.“

                        Kombináciu týchto súvetí v rôznych tvaroch som počula už niekoľkokrát. Veľa mladých ľudí predsa zastáva tento názor. Ja vždy prikývnem, pretože koniec koncov, nech to znie akokoľvek prudérne a ignorantsky – majú pravdu. Pred tým než nás, bezohľadných „násťročných“ a „mladosťou a skutočnosťami pobláznených“ uvrhne akýkoľvek účelovo informovaný konzervatívec do nemilosti, chcem povedať..Snažila som sa. Naozaj. Týždeň bez prestávky som tie správy pozerala. Nesmejte sa, ironicky nehíkajte, ja viem, že zniem ako ufňukaná, obmedzená netýkavka. Ale je to tak. Po tomto už spomínanom „týždni so správami“, z rôznych staníc, som "spadla do myšlienok", že napíšem aktívnym separatistom list, v ktorom im ozrejmím, že by sa na to naozaj už mali raz vykašľať. Teda, im by sa asi tiež nepáčilo keby si museli bez národnej idei, zobrať svoj najpotrebnejší vercajg a kvôli nejakej politickej situácií, ktorá by sa ich intelektuálne aj tak netýkala, by museli opustiť svoj vyhriaty bytík, na ktorý by už navyše splácali poctivo šesť rokov hypotéku. Jasné, oni si to nevedia predstaviť, ale to je už iná pesnička (Výnimky sa nerátajú). Bežní obyvatelia si to museli vyjesť. Nikto sa ich nepýtal (nehovorím o občianskych protestoch to je už iná vec). Ale väčšina ľudí si žije svoje politicky pasívne životy, sústredí sa na svoje deti, vnúčatá, mačky, rodičov, partnerov, prácu a školu. Minimálne polovica zo všetkých tých ľudí chce len mier a svätý pokoj, ale nemieni pre to nikoho strieľať. Čo je koniec koncov smiešne, pretože.. „bojovať za mier je ako mať sex za panenstvo, všakže“. Ďakujem facebookovému poétovi za túto peknú vetu.   

                        Aby som sa však dostala k meritu veci, chcem podotknúť, že som pochopiteľne žiadny list nenapísala. Áno, čas od času som hľadala ďalšie alternatívy pomoci svetu. Po chvíli „gúglenia“ som predsa len zistila, že si nemôžem dovoliť financovať dieťa v Afrike, Sýrií, Afganistane, ale ani len v Dunajskej Lužnej (berte tento príklad prosím so všetkou rezervou). Možno sa teraz pýtate.. čo teraz? K čomu vlastne to dievča dospelo? Mrhá tu snáď len hypotetickými žvástami, ktoré nikam nevedú? Nie. Dospela som k jednoznačnému názoru. A to o pár týždňov neskôr, celkom nezávisle k správovému experimentu. Išla som po ulici a predo mnou kráčalo nejaké dievča, samozrejme bola pod rúškom anonymity, ale na tom mi vo chvíli, keď som ju zbadala vôbec nezáležalo. Keby to bola aj skrytá Frida bolo by mi to srdečne ukradnuté. Zaregistrovala som ju až vtedy keď sa uprostred chôdze, ulice a tichého podvečerného ruchu, zastavila. Spravila som pár krokov vzad a celkom nepútajúc na seba pozornosť, som sledovala, čo spraví. Keď sa obzrela, hrala som sa, že skúmam obsah svojej kabelky. Až v momente keď sa otočila doprava k poletujúcemu plastovému vrecku, mi došlo čo sa chystá. Trochu fúkalo, takže za ním miestami bežala. Stále mi nebolo celom zrejmé čo hodlá spraviť s nejakým cudzím sáčkom, v ktorom mohlo kedysi nejaké asociálne indivíduum v minulosti skladovať rožky. V chvíli keď s ním nakráčala k najbližšiemu smetnému košu, sa mi rozvidnelo. Z anonymnej dievčiny sa razom stala ekologicky cítiaca osoba.  Možno stále nechápete (nie nechcem si myslieť a ani nemyslím, že sú mozgy všetkých vás tu prefarbené na blond) aký má tento zdanlivo banálny príbeh o grínpisáčke súvis s menením sveta. Viete, netvrdím a ani nebudem, že vďaka takýmto maličkostiam (vyhadzovaniu odpadu, recyklácii, pomáhaniu ľudom vo všeobecnosti) sa zrazu prestane bojovať a svet sa zmení na utópiu. Stále sú to „len“ podstatné banality, veci morálky, ľudského cítenia a vychovania, ale sú to základy. Nemyslím si, že by to bolo nejaké nepotrebné, vyradené klišé. Samozrejme, možno to tak väčšina čitateľov pojme (s konštatovaním, že takýto článkov sú na internete masy).. Poviete si, „aj tak sa na takéto veci už všetci dávno vykašlali, tak prečo by som mal/a byť ja tá svetlá výnimka?“ Pýtate sa prečo? Pretože bez základov by vám ani honosný palác nestál a pri prvom zemskom chvení by sa zrútil ako domček z karát. (Mimochodom ďalšie klišé, všakže?) Pozrite sa, to dievča, ktoré odhodilo to nepotrebné vrecko na svoje trvalé, zemeguli milosrdné odpočívadlo, ma vtedy zahanbilo. Ja by som to nespravila, ale ruku na srdce, kto áno? (česť výnimkám). Ale v sekunde keď som videla ako tam pomáha prírode zbaviť sa niečoho, čo by sa rozkladalo viac než stovky rokov, mala som chuť pomôcť tiež.

                        Ona okolo toho nerobila nijaké špeciálne „haló“ , neprišla k najbližšej frekventovanej uličke a nezakričala, že práve skoro spasila svet. Kráčala ďalej, len tak. Ale napriek tomu to na mňa spravilo dojem, odhliadnuc od toho, že ona ma ani nezaregistrovala. Čo z toho celého teda vyplýva ? Pokojne pozerajte ďalej správy s „bezvýčitkovým“ pocitom, že svetu nemôžete dať zázrak, ale sem tam keď Vám niečo udrie do oka, vyhoďte to, napravte to, a pomôžte tomu. A ešte jedna rada na záver – keď to tak spravíte, nechajte si svoj dobrý pocit za dobrý skutok, ale nebuďte pokrytci a nech vaša ľavá ruka nevie čo robí tá pravá.        

                                                                                                                                                            

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico zostáva lídrom Smeru, delegáti podporili aj Kaliňáka

Premiér Fico a minister vnútra kritizovali na sneme aj médiá.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?